Vládzem už len raňajkovať.
A to kráľovsky.
A vždy meškám. A nikomu to nevadí. (Možno tak môjmu svedomiu, keď naobliekané telo po ´´ponáhľajúcom sa´´ vybehnutí troch poschodí plače pot.)
Vlastne som svoje radosti obmedzila na čisto fyzicky uspokojujúce záležitosti. (Vládzem totiž ešte obedovať. A také veci.)
Aj som sa dnes po ceste domov pichla na nabíjačku. Najslnečnejšia lavička, poloha najedeného bezdomovca a tvár do oblakov. (Už dávno som tento rituál odkukala od jednej parkovej stálice - asi 60rokov, podprsenka z Miletičky, tangáče z ešte strašidelnejších miest, zle okontúrované pery a páchnuci olej natretý na balónovitých prisach - a smelo sa opaľuje, vymrožená na obľúbenej lavičke, od konca apríla do novembra.)
No teta išla okolo, prekvapivo mala šuštiačkový kabátisko, škaredo sa na mňa pozrela, a ja som pochopila, že ako správna mentorka sa mi snaží naznačiť, že ´´ešte nie je tá správna chvíľa´´.
Múdra to žena. Škrečkovitý imunitný systém Barbory S. sa dal zas na PNku. Vďaka veľmi humanistickému (a umeleckému) zameraniu môjho momentálneho štúdia vám viem presne opísať, ako taká imunita funguje. Do najmenšej čiastočky. Viem - a je mi to na prd. (Páči sa mi výraz ´´na srandu králikov´´, ale ten radšej inokedy.) Ostáva mi už len modliť sa k leukocytom v mojich uzlinách, nech sa hýbu, tančia a množia - že to je predsa najkrajšie a najpríjemnejšie životné poslanie každej životaschopnej entity.)
Ale nezúfam - len dúfam. A asi práve to je tak vyčerpávajúce.
